Ako začať? Vždy je to dilema, ale asi po 100 znakoch textu už vety naberajú rýchly spád. Takže začneme od prvého náznaku situácie, že by sa tento magnetofón mohol objaviť v mojej zbierke.
Na starej verzii stránky www.boombox.wbl.sk sa raz do Návštevnej knihy (ktorá je mimochodom skopírovaná aj tu v sekcii Fórum so všetkými príspevkami odtiaľ) prihlásila Zuzka a utrúsila písmenko o tom, že oni majú na chalupe niečo podobné ako zháňam, akurát je v takom horšom stave, no aby som sa nečudoval, veď pomáhal prerábať niekoľko bytov a stavať chalupu ako Robova Toshiba RT-150S, tak to na nej musí byť zákonite aj vidieť. Slovo dalo slovo a o pár dní mi mailom prišiel tento obrázok. Zavrel som oči a znova ich otvoril, či to náhodou nebol iba nejaký chybný fragment z filmu môjho života. V  prvej chvíli, čo bola asi tak sekunda, dve, som si položil otázku, či bolo naozaj nutné dať ľuďom vedieť, že niečo zháňam, preboha, to mi teraz budú ponúkať kazeťáky v takomto stave??? Ale hneď na to už som uvažoval nad tým, ako ho slušne odmietnem, veď sa naň pozrite, takéto niečo mám dať do nejakej pozerateľnej a vôbec - funkčnej podoby? Lenže to by musel byť niekto iný a nie tvrdohlavec ako ja, čo keď si niečo vezmem do hlavy, idem cez mŕtvoly. Idem do toho, povedal som si a milej Zuzke som napísal odpoveď, že teda dobre, beriem. Faktor, ktorého som sa obával bol tiež ten, že ktovie ako dlho budeme ešte komunikovať, poštovať, baliť, zasielať.... nuž ale nakoniec vysvitlo, že bývame od seba čoby kameňom dohodil, v tej najväčšej králikárni na Slovensku - bratislavskej Petržalke. Návšteva sa dohodla veľmi rýchlo a onedlho sme spolu dva manželské páriky hrkútali u nás doma na sedačke v obklopení plastových bední s minimálne jedným reproduktorom. Padol aj jeden návrh, že pred tým ako vôbec prídu hore do bytu, zbehnem dole, priebežne sa na kazeťák pozriem a keď bude stav beznádejný, rovno poputuje do kontajnera. Túto možnosť som zavrhol v prvom kole a magnetofón si chvíľu poležal z hygienických dôvodov v originál dodávateľskom plastovom vreci na balkóne. Teda nieže by bol nejaký zanesený, špinavý od nejakého sajrajtu, ale skonštatoval som, že omietky a stierky máme doma na stenách dosť a nemusíme ju mať aj v práškovom stave po koberci.
Nadišla nedeľa a čas zoznámiť sa so skutočným stavom magnetofónu. Už sme videli, že spredu vyzeral takto, a zo zadnej strany nevyzeral o nič lepšie, zboku detto.  K prístroju bola dodaná aj pôvodná anténa, aj keď zlomená, ale lepšie ako nič, v prípade núdze by som použil aspoň posledný diel, ale nebolo to nutné. Nahradil som ju úplne novou zo svojich rezerv. Čo sa vonkajšieho vizuálu týka, odhliadnuc od strašidelných fotografií, bol stav plastu a celého korpusu v dobrom stave, o čom svedčia aj finálne fotky po dokončení prác. Tradičná striebrenka nanesená na plastový kryt priveľmi nedržala a na rohoch a bokoch je samozrejme v nenávratne, ale, musím použiť jedno veľké ALE, na to v akom stave ten kryt bol, držala farba výborne. Nuž a prišla najväčšia moja radosť, ktorú mám, keď dávam dokopy takéto mašinky - odstraňovanie estetických samolepiek, ktoré boli na celom magneťáku ponalepované kde sa dalo. Niekde na zakrytie škrabančekov, inde len tak, na zvýšenie jeho dizajnového ratingu. Najväčšou chuťovkou ale bolo odstránenie lepidla zo srdiečkovej samolepky z kazetových dvierok. Tu som mal ozaj obavu, že lepidlo po toľkých rokoch urobilo nejakú neodstrániteľnú mapu. Obavy boli zbytočné. Niekoľkohodinový pobyt vo vani so saponátom a občasné pohladenie urobili svoje. Dvierka až na nejaký ten škrabanec skoro bez ujmy!
Po sňatí predného krytu sa už naskytol lepší pohľad na útroby. Žiadna hrubá špina, iba množstvo vysateľného prachu, ktorý miloval najviac mechaniku a to prečo? No lebo mechaniky bývajú väčšinou dobre namazané a v tomto prípade snáď nejakým odporným čiernym grafitom a prach sa na ne neskutočne túžobne nalepuje. Vidíme, že mechanika už dlho nešla, jemné pavučinky prachu vypovedajú, že to môže byť celé desaťročie. A sme pri mechanike. Z predošlého modelu RT-150 som už zhruba vedel dopredu čo ma čaká a ako asi aj táto autoreverzná mechanika vyzerá. Na prvý pohľad bolo všetko podobné, ale po rozobraní už sa veci mali inak. Jedna vec bola úplne iný priemer gumičky a druhá cesta, ako bola na zotrvačníkoch navinutá. Výmena gumičky nebola vôbec jednoduchá, bolo sa treba popasovať s pôvodnou, ktorá sa už ani gumičkou nedala nazvať. Nevyhnutnosťou boli chirurgické rukavice, pretože pri najmenšom neopatrnom chytení za nesprávne miesto bol na rukách bežne neodstrániteľný film čierneho povlaku z rozleptaného materiálu. Pozostatky gumičky boli neočistiteľne priľnuté na oboch zotrvačníkoch. Taká bežne rozleptaná gumička zvykne ísť odlupnúť z kolieska celkom ľahko, ale v tomto prípade boli výrezy priam zatmelené touto gumičkou. Skrutkovač sa zabáral do mazľavého materiálu a bolo treba použiť enormné množstvo papierových utierok, aby som mohol bez zbytku odstrániť ten sajrajt spomnedzi škár v zotrvačníku. Prišiel mi na pomoc aj môj kamarát Acetón, občianskym menom Riedidlo C-6000, ktorý sa o pár sekúnd zmenil v nádobke na riedku čiernu farbu napríklad na ploty. Po čiernej polhodinke boli zotrvačníky čisté a mohlo sa ísť ďalej.
Pristavím sa pri reproduktoroch. V starších, alebo iných modeloch zvykli byť zasadené v plastových sedlách zadného krytu. Tentoraz dostali taký nejaký umelohmotný klobúčik, ktorý bol rýchloupínacím mechanizmom zacvaknutý na magnet reproduktora a sosák sa zapichol do zadného panela. Asi im veľa ľudí pindalo, že v starých sedlách tie repráky príliš drnčali. Ozaj nie je nič horšie, ako keď aj tie chabé basy, čo tieto modely mali, boli sprevádzané nejakým vnútorným rezonovaním.
Práce pomaly postupovali ďalej a jednou z posledných úloh bolo oživenie potenciometrov. Problém. Okrem toho, že takéto poťáky u nás v obchodoch veľmi nie sú, aj náhrada by sa len ťažko osádzala do danej polohy. Rozhodol som sa teda pre tú najrýchlejšiu alternatívu - jeho rozobranie dúfajúc, že bude aspoň trocha fungovať. Očakávania sa splnili. Po rozobratí napr. potenciometra hlasitosti bol tento vyčistený vatovým tampónom s chemikáliou, zakonzervovaný a starostlivo poskladaný. O "starostlivom" poskladaní svedčí aj fakt, že som ho ešte dva krát "starostlivo" musel otvoriť aby sadol úplne dokonale. Ako to dopadlo? Lepšie ako pôvodne, kde poťáky nereagovali skoro vôbec. Nechrčia smrteľne, ale výpadky tam sú. Holt, nemôžeme mať všetko a nikto nie je dokonalý, nieto ešte nejaký kazeťák.

Sumár: Ako dopadla očista posúďte sami dole na obrázkoch. Po funkčnej stránke je v poriadku, hrajú všetky rozsahy rádia (odlomenú páčku vymením neskôr až nejakú niekde schrastím) a magnetofón už obracia reverz ako z veľkej knihy a full auto stop vypína spoľahlivo. Po asi 4 hodinovom "znovuzahorovaní" sa prejavila typická chyba starých motorov a to vymlátené púzdra. Po asi troch C-90 kazetách sa z motora ozýva škripot, ktorý je po chvíli hlasnejší ako samotná reprodukcia. Darmo, roky sú roky. Napriek všetkému, stálo to za to, som hrdý na svoju prácu. S výsledkom som však nadmieru spokojný a tým, že som sa na ňom patrične narobil, vážim si ho snáď aj viac ako hociktorý iný. A pocit, že aj keď magnetofón nepatrí medzi "jo" boomboxy, bol zachránený pred istou skazou a že pohľad teší aj napríklad návštevníkov tejto stránky, je dostatočným zadosťučinením, aby som v tejto činnosti pokračoval aj naďalej.

Zaujímavosť: Na internete som našiel aj tento "modifikovaný" model Toshiba RT-140S v inom dizajnovom prevedení. Vychádza z dizajnového štýlu Toshiba RT-150S, ktorý mám tiež vo svojej zbierke a teraz mám dilemu čo bolo vyrobené pre ktorý trh, kedy a prečo tá vizuálna odlišnosť? Kto vie, odpovie...